|
NA „OKRAJOCH CIRKVI“
Sú ľudia, ktorí cítia blízkosť k Bohu, ale zároveň sa cítia byť vzdialení od Cirkvi. Mnohí z nich sú Zachejmi tejto doby a myslím, že pre dnešnú Cirkev je veľmi potrebné prenechať im v nej priestor a rešpektovať ho. Ak ich neodmietneme, určite sa nebudú hrnúť „do stredu“, ale pravdepodobne zaujmú svoje miesto na okraji viditeľnej Cirkvi. Ale tento okraj je nesmierne dôležitý – a to nielen pre nich, ale aj pre Cirkev.
Cirkev bez tohto okraja by totiž nebola Cirkvou, ale sektou! Jeden z podstatných rozdielov medzi Cirkvou a sektou je totiž ten, že sekta sa obmedzuje na „tvrdé jadro“ jasne identifikovaných členov, prípadne vidí v tomto type členov svoj ideál. Cirkvi bývajú staršie, múdrejšie, skúsenejšie a veľkorysejšie.
Raz, keď som vstupoval do rímskej baziliky svätého Petra, uvedomil som si, akým geniálnym obrazom Cirkvi tento chrám je. Podľa zámeru architekta je integrálnou súčasťou svätyne nielen vnútorný priestor baziliky, ale aj námestie, zovreté kolonádou, pripomínajúce otvorenú náruč. Už tí, ktorí prejdú kolonádou a prúdia námestím – vrátane tých, ktorí bránou chrámu neprejdú – sú v chráme, i keď si to väčšinou neuvedomujú.
Práve takto by mala vyzerať Katolícka cirkev. Keby namiesto kolonády postavila nepriestupný múr alebo keby sa vzdala priestoru námestia (v ktorom samozrejme nemožno vyžadovať to isté disciplinované správanie a poriadne oblečenie ako vo vnútornom priestore baziliky), vzdala by sa svojej katolicity.
Veľmi mi záleží na tom, aby týchto „individualistických hľadačov“ Boha nikto nemanipuloval do svojich predstáv o „štandardnom farníkovi“, ani ich nevyháňal z „priestoru Cirkvi“. Považujem za dôležité prenechať im slobodu, aby si sami určili blízkosť či vzdialenosť od „jadra“. Je mi smutno, keď pozorujem niektorých katolíkov, ako by radi „zdisciplinovali“ všetkých veriacich. Obávam sa, že tým ohrozujú jednu z najvitálnejších funkcií Cirkvi – jej katolicitu, t.j. všeobecnosť.
(zdroj: Tomáš Halík, Vzdáleným nablízku, str. 105) |
